Jubilejná Pohoda spájala naprieč generáciami. Ponúkla nám všetko od The Cure až po zástupcov slovenskej punkovej scény

Keď som pred rokom nadhodila teóriu, že The Cure by mohli byť tento rok headlinerom Pohody, väčšina mojich známych sa mi vysmiala. Nečudujem sa. Slovensko nie je zrovna krajina, ktorú by si veľkí interpreti vyberali na koncertovanie. Organizátorom sa však podarilo niečo, o čom snívali celých tridsať rokov existencie festivalu, a ja teraz stojím v kotli a trpezlivo očakávam príchod legendárneho Roberta Smitha na stage. 

Už pri čakaní som ale dojatá. Môže za to klavírny koncert Denisa Banga. Ako predskokana si ho vybral Robert Smith z viacerých ponúknutých mien slovenskej scény. Je vidno, že nie všetci starší fanúšikovia headlinera túto voľbu pochopili. Nevadí. Bango vie, pre koho svoje piesne píše a tí, čo to chápu, prežívajú intenzívny koncert plný filozofického punku, ale aj hlbokej tematiky duševného zdravia či drsnej súčasnej reality. 

The Cure sú skvelí, čo viac môžem dodať. Striedajú emotívne piesne ako Pictures Of You s tými šťastnými – romantickými, typu Just Like Heaven alebo Friday I’m In Love. Ľudia tancujú, plačú a niektorí neveria vlastným očiam. Kapela je naozaj taký fever dream. Frontman toho veľa nehovorí – to on nikdy, no na jeho tvári vidno dojatie. Svoj stanovený čas preťahujú o nejaké tie minúty. Nikto sa však nesťažuje – rozčarovane nasávajú posledné momenty show. 

Ženy v strede diania

Pohoda si súčasným ročníkom jednoznačne upevňuje svoje postavenie na mape európskych festivalov. Headlineri ako The Cure, Gorillaz – ktorých Damon Albarn prijal pozvanie už druhý rok po sebe, ten minulý tu bol s kapelou Africa Express, či The Prodigy potešili prakticky všetkých milovníkov hudby a festival bol už dosť dlho vopred plne vypredaný. 

Nakoľko festival je dlhší o jeden deň kvôli The Cure, v deň oficiálneho začiatku – vo štvrtok – si nemám dopoludnia čo začať. Pozorujem teda, ako sa areál dodatočne napĺňa návštevníkmi, ktorí z rôznych dôvodov vynechali extra deň s The Cure. Na výber majú nasledujúce tri dni programu veľa. Okrem hudby festival ponúka aj množstvo divadelných predstavení, literárnych besied, ale aj vedeckých diskusií. Človek má v skratke prakticky stále čo si začať. 

Okrem bryndzových halušiek, opaľovacieho krému a cideru si na festivale užívam aj prítomnosť žien na veľkých pódiách. Lykke Li, Emilíana Torrini či slovenská Jana Kirschner a mnoho ďalších roztancovávajú davy. Veľký priestor je poskytnutý aj DJ-kám – Sofia Kourtesis, sim0ne alebo Miklei, ktoré sa starajú v noci o zábavu tých, čo spánok na festivaloch považujú za prežitok.

Elektro náladu si však majú priestor užiť aj návštevníci, ktorí si svoj beauty sleep vážia, napríklad prostredníctvom Pohoda Parade – pojazdného raveu ťahaného traktorom. Festival tak nezabúda pripomenúť aj slovenskú poľnohospodársku náturu. 

V hlavnej roli punk

Pohodu obľubujem aj vďaka kvalitnej reprezentácii slovenskej scény. Či už sú to klasické kapely ako Hex či Para, ktoré lákajú obrovské davy všetkého vekového zastúpenia, alebo hlas súčasnej punkovej generácie. Predstavuje sa nám zoskupenie KILL YOUR RAP IDOLS, pozostávajúce zo zástupcov súčasnej punkovo-rapovej scény. Členovia z kapely Berlin Manson, Dušan Vlk, Fvck_Kvlt či Edúv Syn rozpútavajú svojimi nahnevanými antisystémovými textami naraz toľko moshpitov, že sa človek nemá kam pred nimi schovať. 

Dušanovi Vlkovi sa dostáva aj sólo koncertu, ktorý je dosť pravdepodobne doposiaľ najlepší v jeho kariére. Energia srší ako z neho, tak aj z davu, ktorý spolu s ním isto spieva aj tie najrýchlejšie rapové sekcie. Je vidno, že ho pohľad na plnú Arénu Slovenskej sporiteľne nesmierne dojíma. V setliste mixuje nové hity so staršími pesničkami, ktoré tešia nejedného dlhoročného fanúšika. Nikto nechce, aby koncert skončil, no time sloty sú jasne dané. Na konci setu ďakuje všetkým zúčastneným a svojej rodine, ktorá ho po celý čas povzbudzuje z boku pódia. 

V sobotu v noci nám zahrá Edúv Syn, ktorému pristálo kruhové pódium. Na tom sa točí dokola, až sa z toho zadýchava. Po ňom sa ešte predstavujú The Wilderness – kapela Denisa Banga – na ktorých sa v dave mieša stará oldschoolová punková scéna zarastených mužov stredného veku v čiernych tričkách s tou novou – mladou v outfitoch ako z fashion weeku a tonou piercingov. Spája ich však zapálenie pre punk a hnev spôsobený systémom.

Žánrová synergia je in

Najzaujímavejší zážitok poskytuje Garáž stage, ktorá je – ako naznačuje názov – doslova malá betónová garáž. Od jej vzniku pôsobí ako taký odrazový mostík pre kvalitné začínajúce kapely. Tento ročník si kurátori Denis Bango a Ľubo Šoška pripravili okrem iných kapely LOW KUNST CREW – s mixom rapu a punku s až nostalgickým nádychom 90. rokov, satur99999 – post-punk podložený klubovo-elektronickými beatmi a bratislavský, synťákovo nabitý Duplex Komplex.

Špecifickým prípadom je však nitrianska kapela Marhule, ktorá pred Garážou vytvára obrovský dav a všetci, čo stáli ďalej ako dva metre od stageu, prakticky nič nepočuli. Začínam teda kampaň Marhule na stagi Zlatý Bažant 2027. 

Nedá mi nespomenúť ešte tri mená. Švédska kapela Boko Yout s ich samopomenovaným žánrom Afro-Grunge sa predstavuje s charizmatickou, avšak stále punkovou energiou, ktorá v dave rozpútava nejeden obrovský moshpit. Baxter Dury nás zasa roztancováva pri teplom podvečernom slnku s trochou satiry britskej každodennosti. Pri jeho tanečných prvkoch sa mierne obávam, aby si niečo nevykĺbil. V neposlednom rade kapela Maruja, ktorá kombinuje rap, punk a jazzový saxofón, čo by nemalo asi úplne fungovať, ale je tomu koniec koncov práve naopak a dav je od prvého momentu unesený. 

Pohoda si za tých svojich 30 rokov hocičo zažila. Nech si o nej každý myslí, čo chce, nikto nemôže zaprieť jej pevne ukotvené miesto v slovenskej kultúre. Festival bol vždy politický. Nemôže tomu byť však inak. Punk je politický, rock je politický – kultúra je vždy politická. Jej návštevníci jej hodnoty zdieľajú a tí čo nie, nech si skrátka lístok nekupujú. Ja festivalu prajem všetko najlepšie a verím, že na rebríčku európskych festivalov bude naďalej len stúpať. Aspoň tie tri, štyri dni mimo reality na festivale predsa len väčšina Slovákov každý rok potrebuje.