Doteky, ktoré sa dostanú pod kožu: Liběna Rochová v Brně

Pokojne mlč, ale ja si dávam slúchadlá. A v nich Hanz Zimmer. Spolu kráčame miestnosťami Uměleckoprůmyslového muzea, ktoré do konca augusta 2027 hostí výstavu odevných modelov, zvanú Doteky, jednej výnimočnej ženy menom Liběna Rochová. Ak si chceš vypočuť príbeh, ktorý stojí za hodinami tvrdej práce a kreatívneho ošiaľu dizajnu jej kúskov, len otvor oči a načúvaj srdcom. Mne sa chce plakať už v prvej miestnosti, tak mi daj chvíľu, kým si nájdem vreckovku. 

Mám pocit, že celý priestor poschodia – každý roh a zákutie, presne vedia, čím sú. Aké cenné a dôležité látky obopínajú svojimi stenami. Všetko zapadá na svoje miesto, akoby celá Liběnina tvorba vznikala v dokonalej symetrii. Asi by som sa mala cítiť, že sem so svojím chaosom a vnútorne hlučným prostredím vôbec nepatrím, no nie je to tak. Na moment zabúdam, že toto nie je realita. Že tam vonku sú hlučné ulice a priveľa svetla na tento intímny priestor. Občas sa štipnem do ruky, aby som si pripomenula, že tu naozaj som.

Čierna, ktorá nie je smutná a telová, ktorá kričí. Päťdesiat odtieňov striebornej a aj trochu zemitej. Nude, biela, bodkovaná. Drzá červená na šatách, ktoré sú priveľké na jedno ľudské telo, a predsa to dáva zmysel. A možno sa mi len asimilovali oči. Asi to tu milujem.

Modelky na móle kráčajú v zosúladenom, takmer statickom tempe a ani o milimeter sa nevychýlia zo svojho smeru. Obzerám sa a rotujem tu. Fotím a potom len stojím. 

Kým prejdem celé podlažie, úplne sa stratím vo vlastnej mysli. Všetko, čo som považovala za fashion umenie je dávno fuč. “Doteky” sa ma dotkli a siahli pod všetky vrstvy, ktoré som si chránila. Vďaka Liběne Rochovej, ktorá priniesla čosi internacionálne do tejto umením presiaknutej budovy v strede Brna. Seriózne mám pocit, akoby som kráčala Metropolitným múzeom v New Yorku. Vlastne nie. Toto je skôr crème de la crème moravského fashion weeku.

Dúfam, že ti tento teaser stačil, a že sa už obúvaš. Akože kam? Veď 12-tkou okolo červeného kostolíka a rovno na Husovu 14. Počkám ťa tu, aj tak sa mi ešte nechce domov.